Šeri testuje - Ducati Monster 1100 EVO

vydáno 18. listopadu, text Šeri

Listujem knižkou „Encyklopédia akčného filmu“, ktorú som dostal od svojho brata na narodeniny. Toľko akčných hrdinov, známych či menej známych. Mrštný John McClain z mrakodrapu Nakatomi alebo svalnatý Dutch v súboji s vesmírnym Predátorom džungle Val Verde... Ľudia ich milujú, lebo im niečo dávajú. Nenadarmo sa im hovorí hrdinovia. Keď sa pozrieme na podobných hrdinov do motosveta, pre mňa to boli asi vždy veľké krátko zdvihové dvojválce. Silné, hlučné, burácajúce... Budiace rešpekt.

Kto ma trochu pozná, vie, že som o nich už nejaký rok básnil. „Keby som si mal niečo kúpiť, tak jedine veľké Véčko“, znelo z mojich úst často pri myšlienke na zmenu motorky. Dlho som zvažoval, hľadal, kontaktoval pár inzerátov. Jeden pekný kúsok sa objavil na Vsetínsku a už sa po neho šlo.

Poviem vám priatelia, čo sa mi odohráva v hlave počas jedného z odpoludňajších výjazdov. Práve mám za sebou pár desiatok kilometrov. Cesta sa kľukatí, a vy cez nádherné zákruty a horizonty, doslova letíte.

Pocity z jazdy sú rovnako pútavé ako dnes zvolený okruh. Zrýchlenie Mostera je dych berúce, na páčku brzdy Brembo stačí jeden prst a z výfuku sa ozývajú ohlušujúce rany Thorovho kladiva udierajúceho o nákovu. Krájanie zákrut vášho obľúbeného úseku sa stáva toto odpoludnie prudkou formalitou. „Úžasné“. Razom ste tímový kolega Lorisa Capirossiho a chcete mu pomôcť vybojovať víťazstvo v závode (a, aby si mohol dať konečne znova svoju milovanú zmrzlinu...).

„Musím zastaviť“. Ruky mi brnia od vibrácií, uši vďaka hromom a bleskom z výfuku dostali zabrať, no som ten najšťastnejší človek pod slnkom. Na obľúbenej benzínke, pri pomaly zapadajúcom slniečku a pohľade na prenikavú červenú s nápisom Ducati, sa nedá v túto chvíľu snáď myslieť na nič iné - Fogarty, Bayliss, Hodgson, Xaus, Toseland, Ben Bostrom... Motorka si v sebe nezameniteľne nesie odkaz práce týchto velikánov z SBK. Kopec komponentov vychádza práve vďaka dosiahnutým skúsenostiam na tratiach svetových okruhov. Pohľad smeruje na zvyšok motorky. Vizuálne mi veľmi lahodí. Pripomína mi atraktívnu mladú ženu v, síce decentných červených šatoch, ale s dĺžkou sukne tak akurát... Pre chlapov :).

Prejav motora je typické veľké Véčko. Po otočení plynu je tu všadeprítomná nálož krútiaceho momentu. Motor, ako taký nemá výkonovú špičku a letí kontinuálne dopredu od 4.500 do 8.000, kde má obmedzovač. Má však i svoje muchy, napr. udržať v obci rýchlosť 50km na dvojku sa zdá, vďaka silným vibráciám a cukavým reakciám, nadľudská úloha. Vrchný valec posiela na rozkrok teplo v takej miere, že človek začne mať chvíľami obavy o potentnosť... Taktiež jeho prejav vie byť pri pokuse o plynulú cestovnú rýchlosť (hlavne kvôli monotónnemu zvuku) miestami až otravný. Veľkosť nádrže tiež nie je oslnivá a občas sa výjazd stáva „tour de čerpacia stanica“. A konečne, hľadanie neutrálu či rozjazdy dajú tiež námet k zamysleniu. To je ale Ducati. Ten charakter, ktorý si v sebe nesie i vďaka týmto veciam. Je to veľká nespravodlivosť, že pocit z nej sa nedá preniesť na papier. Na opačnej strane zase stojí i motorová praktickosť, s ktorou 1100 EVO prichádza. 100 koní a 100 Nm stoja za zmienku, elasticita je vďaka týmto číslam veľmi dobrá. Odozva plynu pri predbiehaní vnáša do rúk istotu a motor má vždy dostatok sily. Pokiaľ sa radíte medzi romantikov, motorka vám taktiež dobre poslúži. Dokáže si jazdu užiť aj v pomalšom tempe.

Môj názor je, že motorky, ako také si prechádzajú etapami vývoja a určitými míľnikmi. Keď sa zamyslíte, boli tu éry prechodu z karburátoru na vstrekovanie paliva, príchody jazdných režimov... Tieto novinky sa stávajú časom dobrým štandardom. Jedným z takýchto je i použitie rýchlo radenia. To sa dnes dostáva do popredia a meradlom dnešných dní by mohol byť napr. Street Triple od Triumphu. Hodilo by sa jej. Táto konkrétna motorka je však rok 2012. V tej dobe neboli rýchlo radenia ešte moc v kurze. Vývoj letí neúprosne dopredu, a to je dobré. Krásne sa i v tomto bode sa ukazuje, kde sa motorky posunuli. Škoda toho rýchlo radenia, jazda by bola ešte o kúsok lepšia.

Osobne ma trochu mrzí, že na motore je už použitá mokrá spojka a nie tá tradičná suchá. Otvorený spojkový kôš, to je vždy veľká paráda. Aspoň jednoramenná kyvka ostala. K Ducati sa proste hodí. Napr. model 821, s ktorým mám tiež trochu skúseností používa obojstrannú kyvku a nie je to pravda vzhľadovo úplne ono.

Absolvoval som na nej i výjazd so spolujazdkyňou. V porovnaní napr. so Suzuki Bandit 650S tam nie je až taký rozdiel v posede a v pohodlí. Akurát sedlo má tvar a spracovanie, že spolujazdec sa k vám počas jazdy trochu šmýka. S pohodlnosťou to nie je zlé ani pre jazdca. Celý deň v sedle sa dá zvládnuť úplne v pohode a bez značnej únavy.

Prístrojový panel je celodigitálny, s príjemným neutrálnym podsvietením. Informácie sú však čitateľné tak 50 na 50. Otáčkomer má formu pásika, ktorý z ľavej strany rastie do pravej. Je pekne veľký a tu nie je problém. Horšie je to s rýchlosťou. Tá je umiestnená trochu zvláštne, v pravom dolnom rohu a pár krát som sa pristihol pri tom, ako ju musím pohľadom hľadať. Odvádza to pozornosť. Dosť mi chýba informácia o zaradenom prevodovom stupni. Spomínaná agilita motoru nechýba, no hlavne v obci je cítiť absencia informácie o prevodovom stupni, aby sa motor v obci netrápil na 3-ku, ale zase, aby človek neskopával zbytočne kvalt do 1-tky. To prevodovku vždy zabolí.

Ovládacie prvky sú vypracované pekne a budia dojem, že vydržia dlhú dobu. Pár krát som sa stretol s prepínačom pomaly ako z Lega (napr. na Yamahe MT-07) a to nebudí pocitovo dobrý dojem. Tu je to, ale solídne a bez výčitiek. Na ovládanie palubnej elektroniky je treba si trochu zvyknúť a musel som k nej chytiť do ruky návod. Ovláda sa kolískovým tlačidlom na ľavej ruke a je treba ho pochopiť. Po pár skúsenostiach s ovládaním je nakoniec prepínanie celkom logické a dá sa zvládnuť.

Môj odpoludňajší výjazd je už skoro na konci. Je tu posledná zastávka po benzín. Motor horúco-krvnej Talianky krásne praská v nerovnom súboji o udržanie teploty s podvečerným letným vánkom. Asi toto je to pravé motorkárčenie a dôvod prečo máme motorky tak radi. Je to úžasný pohľad a všetky spomínané drobné neduhy hádžete rovno za hlavu. Pri premýšľaní nad končiacim odpoludním v sedle mi hlavou znie text jednej piesne od Brantley Gilberta - „She is my kind of crazy“. Táto chvíľa by sa dala nazvať dokonalým okamžikom, kiež by nikdy neskončila.

MODEL: Ducati Monster 1100 EVO
ROK: 2012
VÝKON: 100 koní
CENA: 175 000 CZK



Další články z rubriky

  • Šeri testuje - Harley-Davidson Fat Bob
  • Šeri testuje - Triumph Speed Twin 1200
  • Šeri testuje - Triumph Bonneville T120

Kam dál

  • Novinka 2021 - představení nového velkého modelu Honda CMX1100 Rebel
  • Zabudnuté tímy MotoGP - HAYATE
  • Zabudnuté tímy MotoGP - ILMOR